Celsus

Navzdory tomu, že nikejský koncil zvolal latinsky hovoriaci cisár Konštantín, jazyk koncilu bola gréčtina a nikejské vyznanie bolo v gréčtine a koncil sa konal vo vtedy grécky hovoriacom meste Nicea, ktoré sa nachádza na území dnešného Turecka. V anglickej Wikipédii sa ale človek dočíta veľmi zaujímavé veci. Otec a syn sú „rovnakej podstaty“ v nikejskom vyznaní viery. Problém spočíva ale v tom, že rovnakej a podobnej podstaty sú v gréčtine takmer totožné slová, ktoré sa líšia len dvoma písmenami. Bolo by veľmi zaujímavé, keby Vatikán a pravoslávna cirkev odtajnili zverejnili najstarší rukopis nikejského vyznania a možno by sme boli veľmi prekvapení, že by tam bol text podobnej podstaty, ktorý je v rozpore s učením o Božskej trojici a znelo by to viac pohansky polyteisticky ako oddelení bohovia. Nehovoriac o tom, že niekedy je z rukopisov veľmi ťažko vyčítať drobné rozdiely v písmenách. Ruku do ohňa by som za to nedal, že pôvodné znenie nikejského koncilu by bolo z pohľadu súčasných kresťanských cirkví heretické.

https://en.wikipedia.org/wiki/Consubstantiality

https://en.wikipedia.org/wiki/Homoousion

https://en.wikipedia.org/wiki/Homoiousian

Dole uvedené texty anglickej Wikipédie prezrádzajú silne pohanský pôvod kresťanstva, čo by mnohí súčasní ortodoxní kresťania znášali psychicky veľmi ťažko, pretože je to pre nich extrémne nepríjemná pravda, že kresťanstvo bolo až takto extrémne silne inšpirované tým špinavým hnusným satanským pohanstvom. Články Wikipédie sú veľmi dobre vyzdrojované. Jedná sa o strojový preklad, takže za nepresnosti v preklade sa ospravedlňujem.

Z Wikipédie, z veľmi dlhých článkov som vybral tie najzaujímavejšie časti článkov.

Pre pohanov vôbec nebol problém správne pochopiť učenie o Božskej trojici nakoľko v pohanstve boli veľmi známe dvojbožstvá. Dvaja bohovia ktorí sa vzájomne prelínali, splývali, stotožňovali do jedného boha, že nebolo jasné, či sa jedná o jedného boha alebo viacero podobne ako je súčasné učenie o Božskej trojici. Všimnite si, že Nikejské vyznanie nehovorí o božskej trojici ale o Božskej dvojici Otcovi a Synovi čo sa nápadné podobá na pohanské dvojbožstvá, ktorých bolo v Gréckej a rímskej mytológii veľa a boli známe. Dvoch bohov uctievať ako jedného bolo veľmi časté. Jeden pohanský boh uctievaný v dvoch osobách, keď použijem terminológiu kresťanskej teológie. Pri dvojbožstvách sa jednalo o stotožňovanie dvoch bohov do jedného najmä ak išlo o boha s podobnými vlastnosťami ale z odlišných kultúr ako dvojica rímskeho a gréckeho boha alebo dvojica gréckeho a egyptského boha ako napríklad boh Hermes a Toth.

https://en.wikipedia.org/wiki/Interpretatio_graeca

Poznámka na okraj:

Mimochodom fascinujúce je to, že vyznanie Prvého Konštantínopolskeho koncilu (381) síce hovorí o Duchu Svätom, ale nehovorí, že je rovnakej podstaty s Otcom a Synom, čo by sa považovalo z pohľadu súčasnej kresťanskej teológie hlavného prúdu ako heréza, pretože to zneje príliš pohansky a polyteisticky, pretože Duch svätý je príliš oddelený. O Duchu svätom sa hovorí v kontexte ako o omnoho nižšom Božstve ako Otec a Syn, hoci súčasná kresťanská teológia hlavného prúdu hovorí o rovnosti všetkých osôb v Trojici. Tiež vyznanie nehovorí o Duchu Svätom ako o Bohu ale ako o pánovi, čím je dané jasne najavo, že Duch Svätý je oveľa nižšie božstvo.

Teraz prejdem znovu k Nikejskému vyznaniu. Všimnite, že Otec je označený ako Boh a Syn je označený najprv ako pán a až potom v nasledujúcich riadkoch nepriamo ako boh. Tým dali autori koncilu veľmi jasne najavo, že Syn je nižšie božstvo, podobne ako hlásal aj Tertulián. Nikejské vyznanie je v absolútnom rozpore so súčasnou kresťanskou teológiou.

https://en.wikipedia.org/wiki/Nicene_Creed

Ponámka na okraj 2:

Apoštol Pavol vo svojom liste 1 Kor8 podrobnejšie vysvetľuje pojem „Pán“. Apoštol Pavol vysvetľuje že označenie Ježiša ako Pána znamená jeho označenie ako Židovský Kráľ Mesiáš, ako politický panovník v Božom kráľovstve. Ježiša ako pána dáva do kontextu so svetským panovníkom ako cisárom. A prví kresťania očakávali príchod Krista veľmi skoro a mysleli si že sa toho ešte dožijú. Mimochodom tu je aj dôvod prečo mali z kresťanstva obavy Rímski cisári, pretože kresťanstvo malo extrémne silný politický charakter. Cisárom ani tak nevadila nová náboženská sekta ako to, že kresťania hlásali, že očakávajú skorý príchod panovníka Ježiša, ktorý zavedie „Božie Kráľovstvo“. V uvedenej pasáži apoštol Pavol dáva jasne najavo, že pod pojmom „pán“ nemyslí Božstvo Krista.

To som ale odbočil od témy.

Tiež som z Wikipédie vybral citáty, ktoré hovoria o gréckych bohoch ako o Otcovi a Synovi. Nuž veľmi zaujímavá pohanská terminológia v kresťanskej teológii. Túto terminológiu síce používa aj Biblia, ale autori Biblie nie sú židia, nie Ježišovi apoštoli, ale konvertovaní pohania na kresťanstvo, ktorí mali ešte veľmi silne pohanské myslenie.

Hermes bol mimochodom okrem iného aj patrón zlodejov, boh ktorý pomáha zlodejom, pretože Gréci verili, že bohovia majú veľmi ľudské vlastnosti, vrátane tých zlých. To je jeden z dôvodov prečo sa kresťania tak veľmi dištancujú, že vytvorenie mýtu o kresťanskom bohovi, vytvorenie kresťanského boha bolo inšpirované gréckym bohom zlodejov Hermesom.

Veľmi zaujímavé je to, ako sa vyjadril o Hermesovi svätý Augustín, ktorý ho označil ako proroka ktorý predpovedal kresťanstvo. Veľmi čudné, že bývalému gnostikovi Augustínovi bolo bližšie pohanstvo ako gnosticizmus, proti ktorému tak agresívne bojoval. To, že Augustín znížil Hermesa na proroka, nie je tvrdenie, ktoré by bolo až v takom veľmi rozpore s pohanskou vierou, pretože pohania verili na pohanských prorokov, ktorí sa neskôr stali bohmi. Veľmi čudné že Augustín neoznačil nejakého iného pohanského boha ako predkresťasnkého proroka pretože ich bolo stovky. Nuž dôvod je veľmi jasný prečo Augustín takto rozmýšľal – Augustín veľmi dobre vedel, že nikejské vyznanie viery o Božskej dvojici Otca a Syna je prakticky totožné s pohanským učením o dvojici zjednotených bohov Hermesa a Totha.

Priam neuveriteľné je to, že aj napriek tomu že cirkev určite robila všetko preto aby vymazala z histórie svoj pohanský pôvod, zmazať sa to úplne nepodarilo ani do 10. storočia. Autor stredovekej encyklopédie Suda z 10. storočia narovinu hovorí, že Božská trojica bola inšpirovaná Hermesom.

Poslední pohanskí cisári Rímskej ríše nariadili uctievať ako hlavného boha Helia. Urobili tak inšpirovaní kresťanstvom. Pohanskí cisári verili, že kresťanský boh alebo bohovia sú skutoční a snažili sa ho / ich stotožniť alebo zjednotiť z bohom Heliom respektívne božskou dvojicou Héliom a Apollom.

A jedna z najviac zaujímavých viet z Wikipédie, kde sa hovorí o Božskej trojici ešte pred kresťanstvom:

„Zeus, Hádes, Helios-Dionysus, traja bohovia v jednej božskej hlave!“

Ďalší synkretizmus rímskej imperiálnej éry prišiel vo forme Hermanubisa, ktorý je výsledkom stotožnenia Herma s egyptským bohom mŕtvych Anubisom. Hermes a Anubis boli psychopompé, primárnym atribútom vedúcim k ich splynutiu ako rovnakého boha. Hermanubis zobrazený s ľudským telom a šakalou hlavou, ako drží caduceus. Okrem svojej funkcie viesť duše do posmrtného života Hermanubis zastupoval egyptské kňazstvo pri skúmaní pravdy. [56][57]

Na prelome 1. storočia nášho letopočtu sa začal proces, ktorým sa v určitých tradíciách Hermes stal euhemerizovaným– teda interpretovaným ako historická, smrteľná postava, ktorá sa v legendách stala božskou alebo povýšenou na božský stav. Tomuto „historickému“ Hermesovi sa pripisovalo množstvo kníh múdrosti a mágie (vrátane astrológie, teozofie a alchýmie), zvyčajne identifikovaného v jeho alexandrijskej podobe Hermesa Trismegista. Ako zbierka sa tieto diela označujú ako Hermetica. [58]

V stredoveku

Hoci uctievanie Herma bolo v Rímskej ríši takmer úplne potlačené po kresťanskom prenasledovaní pohanstva za Theodosia I.Hermesa naďalej uznávali ako mystickú alebo prorockú postavu, hoci smrteľnú v 4. storočí nášho letopočtu, kresťanskíučenci . Raní stredovekíkresťania ako Augustínverili, že euhemerizovaný Hermes Trismegistos bol starovekým pohanským prorokom, ktorý vo svojich spisoch predpovedal vznik kresťanstva. [59][60]Niektorí kresťanskí filozofi v období stredoveku a renesancie verili v existenciu “ prisca theologia“, jediného vlákna skutočnej teológie, ktoré spájalo všetky náboženstvá. [61][62]Kresťanskí filozofi používali hermetické spisy a inú starovekú filozofickú literatúru na podporu svojej viery v prisca theologia,pričom tvrdili, že Hermes Trismegistos bol Mojžišovým súčasníkom, [63]alebo že bol tretím v rade významných prorokov. po Enochovia Noachovi. [64][65]

V 10. storočí Sudasa pokúsil ešte viac pokresťančiť postavu Hermesa, tvrdiac, že ​​“bol nazývaný Trismegistos pre jeho chválu trojici, hovoriac, že ​​v trojici je jedna božská prirodzenosť.“ [66]

****************************************************************

Mnohí kresťanskí spisovatelia, vrátane Lactantius, Augustine, Marsilio Ficino, Campanellaa Giovanni Pico della Mirandola, ako aj Giordano Bruno, považovali Hermesa Trismegista za múdreho pohanskéhoproroka, ktorý predvídal príchod kresťanstva. [16][17]Verili v existenciu prisca teológie, jedinej, pravej teológie, ktorá sa prelína všetkými náboženstvami. Bol daný Bohom človeku v staroveku [18][19]a prešiel cez sériu prorokov, medzi ktoré patrili Zoroastera Platón. Aby kresťania dokázali pravdivosť teológie prisca,privlastnili si hermetické učenie pre svoje vlastné účely. Podľa toho bol Hermes Trismegistus buď Mojžišovým súčasníkom [20], alebo tretím v rade mužov menom Hermes, teda Enoch, Noe a egyptský kňaz, kráľ, ktorý je nám známy ako Hermes Trismegistos [21]. byť najväčším kňazom, filozofom a kráľom. [21][22]

Ďalším vysvetlením v Sude(10. storočie) je, že „bol nazývaný Trismegistos pre jeho chválu trojici, hovoriac, že v Trijici je jedna božská prirodzenosť.“ [23]

****************************************************************

Našli hermetické texty V roku 1945 sa pri egyptskom meste Nag Hammadi. Jeden z týchto textov mal formu rozhovoru medzi Hermesom a Asclepiusom. Druhý text (s názvom On the Ogdoad a Ennead) rozprával o hermetických mysterióznych školách. Bol napísaný v koptskom jazyku, najnovšej a konečnej podobe, v akej egyptský jazykbol napísaný . [31]

Podľa Gezu Vermesabol hermetizmus helenistickým mysticizmom zo súčasného štvrtého evanjelia a Hermes Tresmegistos bol „helénizovanou reinkarnáciou egyptského božstva Thovta, zdroja múdrosti, o ktorom sa verilo, že zbožšťuje človeka prostredníctvom poznania ( gnóza). [32]

****************************************************************

Reinkarnáciasa spomína v hermetických textoch. Hermes Trismegistus sa spýtal:

Ó synu, koľkými telami musíme prejsť, koľkými pásmi démonov, koľkými sériami opakovaní a cyklov hviezd, kým sa ponáhľame k Jedinému? [54]

****************************************************************

Pád človeka

Hlavný článok: Pád človeka

Človek pozorne sledoval stvorenie nous a dostal od Boha ľudskú autoritu nad všetkým stvorením. Človek sa potom vzniesol nad dráhy sfér, aby lepšie videl stvorenie. Potom ukázal podobu Všetkého Prírode. Príroda sa zamilovala do Všetkého a človek, keď videl svoj odraz vo vode, sa zamiloval do Prírody a chcel v nej prebývať. Človek sa okamžite zjednotil s prírodou a stal sa otrokom jej obmedzení, akými sú sexa spánok. Týmto spôsobom človek stratil reč (stratil „Slovo“) a stal sa “ dvojitým“, pričom bol smrteľným telom, ale nesmrteľný duchom, a mal autoritu nad celým stvorením, no podliehal osudu. [62]

Alternatívny popis pádu človeka

Alternatívna správa o páde človeka, zachovaná v Isis, prorokyni jej synovi Horusovi, je nasledovná:

Boh, ktorý stvoril vesmír, stvoril divízie, svety a rôznych bohov a bohyne, ktorých ustanovil do určitých častí vesmíru. Potom vzal tajomnú priehľadnú látku, z ktorej vytvoril ľudské duše. Ustanovil duše do astrálnej oblasti, ktorá je tesne nad fyzickou oblasťou.

Potom pridelil duše, aby vytvorili život na Zemi. Odovzdal dušiam časť svojej tvorivej látky a prikázal im, aby prispeli k jeho stvoreniu. Duše potom použili látku na vytvorenie rôznych zvierat a foriem fyzického života. Čoskoro potom duše začali prekračovať svoje hranice; podľahli pýche a túžili sa rovnať najvyšším bohom.

Boh bol nespokojný a vyzval Herma, aby vytvoril fyzické telá, ktoré by za trest duše uväznili. Hermes stvoril ľudské telá na zemi a Boh potom povedal dušiam o ich treste. Boh nariadil, že ich bude čakať utrpenie vo fyzickom svete, ale sľúbil im, že ak ich činy na Zemi budú hodné ich božského pôvodu, ich stav sa zlepší a nakoniec sa vrátia do nebeského sveta. Ak by sa to nezlepšilo, odsúdil by ich na opakovanú reinkarnáciu na Zemi. [63]

****************************************************************

V neskorej antikeHelios nahromadil množstvo náboženských, mytologických a literárnych prvkov od iných božstiev, najmä od Apolla a rímskeho boha slnka Sol. V roku 274 nášho letopočtu, 25. decembra, rímsky cisár Aurelianuszaviedol oficiálny štátny kult Sol Invictus (alebo Helios Megistos, „Veľký Helios“). Tento nový kult spájal obrazy nielen spojené s Héliom a Solom, ale aj množstvo synkretickýchprvkov od iných božstiev, ktoré boli predtým považované za odlišné. Iné synkretické materiály z tohto obdobia zahŕňajú orfický hymnus na Hélia; takzvaná Mithrasovaliturgia, kde sa hovorí, že Helios vládne živlom; kúzla a zaklínadlá vyvolávajúce Hélia medzi gréckymi magickými papyrusmi; Hélia Hymnus naod Prokla; Juliánova, reč Helioviposledný postoj oficiálneho pohanstva; a epizóda v Nonnus‚ Dionysiaca. [439]Hélios je v týchto dielach často stotožňovaný nielen s božstvami ako Mithraa Harpokrates, ale dokonca aj s monoteistickým židovsko-kresťanským bohom. [440]

Posledný rímsky pohanský cisár Julianurobil z Hélia primárne božstvo svojho obnoveného pohanského náboženstva, ktoré spájalo prvky mitraizmus novoplatonizmom. Pre Juliana bol Helios trojicou: Jediný, ktorý riadi najvyššiu ríšu obsahujúcu Platónove formyalebo zrozumiteľných bohov; Helios-Mithras, najvyšší boh Intelektuálnej ríše; a Slnko, fyzický prejav Hélia v Enkozmickej alebo viditeľnej ríši. Pretože primárnym umiestnením Hélia v tejto schéme bola „stredná“ sféra, Julian ho považoval za sprostredkovateľa a zjednocovateľa nielen troch sfér bytia, ale všetkých vecí (čo bol koncept pravdepodobne importovaný z mithraizmu a tiež mohla byť ovplyvnená kresťanskou myšlienkou Logosu). [54]Juliánova teologická koncepcia Hélia bola opísaná ako „prakticky monoteistická“, na rozdiel od skorších novoplatonikov, ako bol Iamblichus, [54]hoci zahŕňal aj iných tradičných bohov uctievaných v starovekom Stredomorí ako odlišné entity a tiež určité princípy resp. prejavy, ktoré vychádzajú z Heliosu. [54]

V mnohých papyrusoch je Helios tiež silne identifikovaný s Iaom, menom odvodeným od hebrejského boha Jahveho, a zdieľa niekoľko jeho titulov vrátane Sabaotha a Adonai. [14]Je tiež asimilovaný ako Agathos Daemon(nazývaný „Agathodaimon, boh bohov“), ktorý je aj inde v textoch identifikovaný ako „najväčší boh, pán Horus Harpokrates“. [14]

*****************************

V dochovanom fragmente z hry Helios sprevádza svojho syna na jeho nešťastnej ceste do neba a snaží sa mu dať pokyny, ako riadiť voz, zatiaľ čo on jazdí na náhradnom koni menom Sirius, [121]ako niekto, možno pedagóg, informuje Clymeneo Faethónovom osude, ktorú pravdepodobne sprevádzajú otrokyne:

Vezmime si napríklad tú pasáž, v ktorej Helios, keď podáva opraty svojmu synovi, hovorí:

„Jazdite ďalej, ale vyhýbajte sa horiacemu líbyjskémutraktu;
Horúci suchý vzduch spustí vašu nápravu:
Smerom k siedmim Plejádamzachovaj svoju stálu cestu.“

A potom-

„To povedalo, že jeho syn neohrozene schmatol opraty,
Potom udrel boky okrídlených pretekárov: zviazli
Ďalej na prázdnej a kavernóznej klenbe vzduchu.
Jeho otec nasadne na ďalšieho koňa a jazdí
Varovným hlasom usmerňujúcim svojho syna. ‚Jazdite tam!
Otoč sa, otoč svoje auto takto.“

— Euripides, Phaethon fragment 779[122]

*****************************

Toto vnímanie je možno odvodené zo skoršieho protoindoeurópskeho náboženstva, v ktorom sa predpokladá, že Slnko bolo predstavované ako oko *Dyḗus Pḥatḗr(pozri Hvare-khshaeta). Orfické príslovie, ktoré údajne vyslovilaveštba Apolla, znie:

„Zeus, Hádes, Helios-Dionysus, traja bohovia v jednej božskej hlave!“

Aj keď sa zdá, že spojenie Hélia so Zeusom nemá základ v ranom gréckom kulte a spisoch, napriek tomu existuje veľa príkladov priamej identifikácie v neskorších dobách. [494]Z helenistického obdobia sa zrodil Serapis, grécko-egyptské božstvo, ktoré Gréci chápali ako chtonický aspekt Dia, ktorého slnečnú povahu naznačuje Slnečná koruna a lúče, s ktorými ho Gréci zobrazovali. [495]O

***********************

Kult Helios/Sol mal v Eretz Israelpozoruhodnú funkciu ; keďže cisár bol považovaný za vládcu sveta, pozdrav jeho postavy pravou rukou bol uznaný ako symbol moci; Hélios bol patrónom Konštantína Veľkého, a tak sa tento vládca stotožnil s Héliom. [544]Konštantín vo svojom novom hlavnom meste Konštantínopolezrecykloval sochu Hélia, aby na svojom portréte reprezentoval sám seba, ako to urobil Neroso Solom, čo medzi pohanmi nebolo nezvyčajné, [545]a postavenie cisárov v r. Galeriov oblúkje porovnateľný s pozíciou Helios/Sol na Diebergovej doske [546]a tiež v razení mincí. [547]

***********************

***********************

https://en.wikipedia.org/wiki/Corpus_Hermeticum

***********************

• autori Biblie boli židovskí konvertiti na kresťanstvo. V Biblii sa hovorí o Kristovi ako o človeku a nič nepodporuje, že by ho považovali za boha
• Keď sa šírilo kresťanstvo medzi pohanov, väčšina vtedajších kresťanov konvertitov sa riadili filozofie synkretizmu s pohanstvom. Pohanského myslenia sa plne nevzdali a často sa zúčastňovali paralelne a striedavo kresťanských a pohanských obradov.
• Pre pohanov bolo časté že aj bežných ľudí rímsky cisár ktorý bol najvyššou autoritou rímskeho náboženstva vyhlásil aj bežných ľudí za bohov. Napríklad cisár Hadrián, potom ako mu tragicky zahynul jeho gay milenec Antinoos, ho vyhlásil za boha a nechal uctievať ako boha. Historik Bart D. Ehrman hovorí o ďalšom veľkom počte takýchto príkladov ako sa stal z človeka boh v rímskom náboženstve.
• Myšlienka urobiť z Ježiša boha vznikla u pohanských konvertitov na kresťanstvo. Pohanom bola takáto myšlienka veľmi blízka.
• Božská trojica vs božská dvojica. Hoci v pohanskom náboženstve božské trojice neboli veľmi známe, zato boli veľmi známe božské dvojice, kedy dvaja bohovia splývali do jedného boha. Tieto božské dvojice nápadne pripomínajú kresťanské učenie o božskej trojici. Najznámejšia božská dvojica boli bohovia Hermes a Toth. Podobne ako kresťanský Boh Otec a Syn sú homoousion (= rovnakej podstaty), tak aj v pohanskej teológii sa hovorilo, že Hermes a Toth sú homoousion.
• Kým v minulosti pohanské náboženstvo riadil cisár, rovnako aj Cisár Konštantín sa rozhodol riadiť kresťanstvo. Predsedal Nikejskému koncilu (325) a riadil ho. Vyhlásil kresťanstvo za hlavné náboženstvo. Prestal finančne podporovať pohanské chrámy, odstrihol pohanov od peňazí a začal finančne podporovať kresťanstvo.
• Vysoké akademické autority tvrdia, že kresťanská predstava boha je inšpirovaná práve božskými dvojicami, ktoré boli v grécko rímskej teológii veľmi známe. Ako najsilnejší dôkaz uvádzajú, že v nikejskom vyznaní viery použili 100% pohanský teologický pojem, ktorý nemal s kresťanstvom nikdy nič spoločné homoousion.
• Kresťania sa mylne domnievajú, že Nikejské vyznanie hovorí o božskej trojici. Naopak. Nikejské vyznanie hovorí len o božskej dvojici Otca a Syna, čo veľmi nápadne pripomína inšpiráciu božskými dvojicami, ktoré boli v pohanskom náboženstve veľmi populárne.
• Božská dvojica: V Nikejskom vyznaní nie je Duch Svätý označený za Boha a ani z kontextu to nevyplýva. Veľmi pozorne si prosím prečítajte Nikejské vyznanie a čítajte s porozumením. Všimnite si ten kontrast. Kým Otec a Syn sú označení za zjednotených dvoch bohov, naopak Duch Svätý nie je označený ako boh. Dajte si veľký pozor aby ste čítali reálny originál Nikejského vyznania. Čítajte napríklad anglickú Wikipédiu. Na internete nájdete rôzne neskoršie neoriginálne verzie cirkevného vyznania.
• Cirkev falšuje históriu.Nicejsko-carihradské vyznanie viery: V neskoršom nicejsko-carihradskom vyznaní viery, ktorého rok pôvodu je neznámy, sa začína opatrne naznačovať, že aj Duch Svätý by mohol byť uznaný ako boh, hoci priamo to tam spomenuté nie je. Nie je označený slovom „boh“, ale opatrnejším slovom „pán“, a je označený za entitu, ktorú treba uctievať. Prvý krát v dejinách naznačená božská trojica. Hoci Duch Svätý je v tomto vyznaní označený ako nižšie božstvo, ktoré vychádza z Otca. Cirkev stáročia klamala a falšovala históriu, že Nicejsko-carihradské vyznanie viery pochádza zo skoršieho Konštantínopolského koncilu (381), aby dala Božskej trojici starší a dôveryhodnejší pôvod. Moderní historici ale tvrdia opak. Anglická Wikipédia tvrdí, že Nicejsko-carihradské vyznanie viery bolo schválené najskôr až na Chalcedónskom koncile rok 451. Dobre vyzdrojovaný článok anglickej Wikipédie „Nicene Creed“ dokonca tvrdí, že Nicejsko-carihradské vyznanie viery má ešte mladší a neskorší pôvod ako rok 451 Chalcedónsky koncil. Úprimne dosť by ma zaujímalo ako sa o Nicejsko-carihradskom vyznaní viery vyučuje na jednotlivých teologických fakultách a kňazských seminároch, či sa tam vyučuje sfalšovaná alebo pravdivá história. Nicejsko-carihradské vyznanie viery hovorí o „jednom krste na odpustenie hriechov“ z čoho vyplýva učenie o dedičnom hriechu. Prvý vynálezca učenia o dedičnom hriechu bol až Svätý Augustín (395 – 430), ktorý vtedy ešte nežil a narodil sa až neskôr. V staroveku sa nešírili informácie tak rýchlo ako dnes a môžeme predpokladať, že trvalo stovky rokov, kým začalo byť Augustínovo učenie o dedičnom hriechu v cirkvi všeobecne prijímané.
• Preukázateľne a dokázateľne na základe vedeckých faktov minimálne do šiesteho storočia nemáme žiadne oficiálne cirkevné dokumenty, ktoré by hovorili o Božskej trojici a hovoria len o Božskej dvojici, čo je učenie ktoré tak nápadne pripomína pohanskú teológiu. To je pre kresťanských teológov a kresťanských veriacich veľmi depresívna a zlá správa. Je síce pravda, že niektorí tzv. cirkevní otcovia naznačovali učenie o božskej Trojici ešte pred 6. storočím, avšak vtedy sa nešírili informácie tak rýchlo ako dnes a mohlo trvať mnoho stoviek rokov, kým toto učenie sa stalo všeobecne v cirkvi známe a prijímane.
• Neskôr evolučne sa z božskej dvojice stala božská trojica
• nejeden veriaci by sa psychicky zrútil z nepríjemnej pravdy, že kresťanstvo je inšpirované tým „špinavým hnusným satanským“ pohanstvom v rovnakej miere ako judaizmom

Súvisiace témy

• v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery (381) sa prvý krát hovorí o panenskom počatí Ježiša vo svojej Matke Márii. Biblia túto verziu nepodporuje a preto boli v tejto oblasti zmanipulované preklady Biblie. Historik Bart D. Ehrman tvrdí, že pohanská mytológia často hovorila o panenskom počatí bohov. Kresťania sa pri panenskom počatí Márie inšpirovali pohanstvom.
• Samo o sebe uctievanie Márie v katolíckej cirkvi je náhrada bohýň v rímskom náboženstve. V katolíckej cirkvi je Mária dodnes považovaná za poloboha, polobohyňu. Kult Márie nie je náhoda, ale je to jasná inšpirácia pohanstvom. Podrobnejšie to rozoberá historik Bart D. Ehrman

Kresťania veria, že ich boh je ten autentický a skutočný najvyšší princíp z božieho zjavenia.

V tomto článku sa ale dozvedia nepríjemnú pravdu, že ich boh nemá v sebe nič božské, nepochádza z božieho zjavenia biblie, ale ich boha vytvorili ľudia.

Mnohí kresťania si po prečítaní tohto článku budú musieť nechať predpísať antidepresívna, keď pochopia do akých nezmyslov dávali tak veľa energie.

Aby toho nebolo málo, kresťania považujú pohanských bohov za démonov, diablov.

Z tohto článku sa kresťania dozvedia, že ich boh bol vytvorený zo satanského pohanského konceptu homoousion. Takže kresťania veria v „satanského“ boha. To je veľmi nepríjemná pravda, ktorú sa dozvedeli.

Ďalším ukážkovým príkladom ako katolícka cirkev falšuje svoju históriu je tzv. Atanázove vyznanie viery (Quicunque Vult), ktoré veľmi nápadne pripomína súčasne učenie cirkvi o Božskej trojici. Svätý Atanáz žil v rokoch 298 až 373. Cirkev tak falšovala svoju históriu, aby tak navodila dojem veľmi starobylého pôvodu učenia o Božskej trojici. Pravda je taká, že učenie o Božskej trojici je relatívne nový vynález cirkvi, ktorý bol ranným kresťanom úplne neznámy a nemá žiadnu oporu v Biblii.

Najstaršie dochované rukopisy Atanázovho vyznania viery pochádzajú z konca 8. storočia. A aj to je otázne či tie rukopisy boli zachované celé alebo len drobné úryvky a či toto vyznanie bolo všeobecne známe v celej cirkvi alebo len pár jedincom koncom 8. storočia.

Je otázne akým spôsobom cirkevní profesori vyučujú na teologických fakultách toto falšovanie histórie – to by ma fakt zaujímalo. Možno len veľmi eufeministicky, medzi riadkami, jednou vetou naznačia, že „v minulosti bola tradícia , že sa verilo, že Atanáz bol autor vyznania Quicunque Vult a potom sa nejako na to prišlo, že autor bol neznámy z nejakých neskorších rokov“. Cirkevní profesori teológie určite majú vedomosť o tom ako si cirkev falšovala svoju vlastnú históriu, avšak určite sa nepodelia o svoje vedomosti s bežnými veriacimi. Bežný veriaci nemá ani poňatie o tom, ako ho cirkev oklamala a podviedla.

K falšovaniu Biblie sa oficiálne priznávajú aj katolícki teológovia, hoci s bežnými veriacimi sa o tieto vedomosti nepodelia. Veriaci zostávajú oklamaní cirkvou v nevedomosti. Jedná sa o dodatočne pridaný text do gréckej Biblie. To jasne dokazuje zúfalosť cirkvi, pretože Božská trojica nemá v Biblii žiadnu oporu.

Anglickú Wikipédiu ovládli náboženskí fanatici, ktorí silne obhajujú argumenty v prospech pôvodnosti tejto falšovanej časti Biblie – názory týchto extrémistov sú ale v rozpore s mainstremovým konsenzom kresťanských teológov. Asi 50 krát sa tam opakuje hoax, že najstaršia verzia Vulgáty obsahuje túto falšovanú časť. Nie je to pravda. Najstaršia a najmladšia verzia Vulgáty neobsahuje túto pasáž. Túto pasáž obsahuje len Latinská Vulgata verzia Clementina z obdobia konfliktu pápeža z protestantmi.

Prvý Jánov list 5:7–8
Lebo traja sú, ktorí svedčia v nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý; a tí traja sú jedno.

V dobe šírenia islamu kresťania veľmi rýchlo prechádzali na islam. A podľa mojich informácii nie vždy bolo na to potrebné násilie a jednalo sa často o dobrovoľné konverzie. Ľudia boli znechutení z toho ako cirkev prekrúcala Bibliu, v rozpore s Bibliou Novými zákonom vyhlásili Krista za Boha, v rozpore s Bibliou si vytvorili Božskú trojicu a nad tým ako cirkev pokazila politická moc.

Islam bol určitá forma arianizmu.

Islam v ten dobe bol pravdepodobne islam niečo úplne iné ako dnes – bolo to ďaleko viac liberálna viera a nebolo v ňom tak veľa náboženského fanatizmu ako dnes.

Určite existujú nejaké výroky kresťanských cirkvených otcov ktoré hovoria o Duchu Svätom ako Bohu, avšak ich učenie nebolo známe pre celú cirkev, pre všetkých veriacich a kňazov. Definitívne uznanie božstva Ducha Svätého bolo pravdepodobne až na Štvrtom lateránskom koncile(1215) .

Prečítal som si celý článok na Wikipédii o Duchu Svätom konkrétne o téme Filioque. Dlhé je to ako celá kniha. Citované desiatky výstupov koncilov, ale ani jedna zmienka o téme či je Duch Svätý považovaný za Boha. Rieši sa tam iba to, že Duch Svätý vychádza alebo nevychádza z Otca a Syna, ale o tom či je považovaný za boha ani slovo.

Štvrtý lateránsky koncil(1215) veľmi podrobne pojednáva o téme Božská trojica. Pravdepodobne až v týchto rokoch je učenie cirkvi o Božskej trojici skutočne totožné sú súčasným učením cirkvi.

Štvrtý lateránsky koncil označuje polyteistický pohľad na božskú trojicu ako herézu z čoho vyplýva, že o trojici muselo existovať stále mnoho nejasností a mnoho teológov a veriacich verili v tzv. triteizmus.

Je neuveriteľné že ešte ani v 13. storočí stále nemali veriaci jasno čo si majú predstaviť pod pojmom „Boh“.

Latinské dielo Augustína De Trinitate popisuje totožné a rovnako rozsiahle učenie o Božskej trojici ako majú súčasné kresťanské cirkvi. Cirkev tak môže argumentovať relatívne starobylým pôvodom učenia o Božskej trojici. Verzia cirkvi má ale veľké trhliny.

Náboženskí fanatici by boli extrémne pohoršení nad touto úvahou a určite by tvrdili, že „naša úžasná“ cirkev by nás určite neoklamala a vôbec len nad tým uvažovať je strašné rúhanie proti cirkvi a bohu.

Fakty ale hovoria, ale niečo iné.

Bolo by veľmi dobré ak by sa touto témou zaoberali akademické autority.

Keď som si čítal časť diela De Trinitate v latinčine, charakter latinčiny mi bol extrémne podozrivý. Začiatkom piateho storočia ešte neexistovala taká forma latinčiny aké používa toto dielo a veľmi nápadne pripomína súčasný moderný zrozumiteľný jazyk, krásna čistá latinčina. Naopak v dobe Augustína sa používala latinčina vo forme akejsi hatlaniny, ktorá bola menej zrozumiteľná, náročná na preklad a pri doslovnom preklade pri niektorých vetách si musíte niekedy lámať hlavu nad tým čo tým autor vlastne chcel povedať.

V kontraste s tým Pápež Zosimus z Augustínovej doby vo svojom dokumente Epistola tractoria používa formu latinčiny ktorá prislúcha danej dobe.

Netvrdím, že De Trinitate je určite falzifikát, avšak podozrenia sú tak veľké že minimálne to určite stojí za dôsledný a precízny vedecký výskum túto hypotézu buď potvrdiť alebo vyvrátiť (samozrejme musia to robiť sekulárni vedci, nie cirkevní teológovia).

Nemožno úplne vylúčiť, že De Trinitate bolo síce autentické dielo, avšak neskorší rukopisci tomuto latinskému dielu pri prepisovaní kópie urobili obrovské gramatické a štylistické úpravy, prípadne doplnili svoj vlastný obsah.

Ďalšia veľmi nepravdepodobná možnosť je, že Augustín bol super-génius, ktorý predbehol dobu a ktorý ovládal formu latinčiny používanú najskôr 500 rokov po jeho smrti a jeho latinčina bola krajšia a dokonalejšia ako latinčina pisárov samotného pápeža.

Štvrtý lateránsky koncil (1215) je dôkazom že vývoj učenia o Božskej trojici stále nebol ukončený ani v 13. storočí. Možno práve hlavný podklad na vytvorenie učenia o Božskej trojici na lateránskom koncile bol falzifikát De Trinitate.

Tomáš Akvinský ktorý žil až po lateránskom koncile sa zdá byť viac pravdepodobný autor De Trinitate ako Augustín.

Ďalšie argumenty v prospech falzifikácie:

• vzhľadom k tomu, že Biblia neobsahuje žiadne texty na podporu Božstva Krista a na podporu Božskej trojice v novších verziách gréckych rukopisov Biblie vytvorila cirkev falzifikáty Biblie rukopisy Textus Receptus. Keď cirkev nemala problém falšovať Bibliu tak o čo skôr by nemala problém falšovať Augustínovo dielo De Trinitate aby falzifikovala pradávny pôvod Božskej trojice?
• Katolícka cirkev sa oficiálne priznala ku podvodu a ku vytvoreniu falzifikátu Atanázovho vyznania viery. O čo skôr by cirkev nemala problém falšovať Augustínovo dielo De Trinitate? (Katolícka cirkev sa „priznala“ v tom kontexte, že dnes to už je konsenzus medzi katolíckymi teológmi, profesormi teológie, že sa jedná o falzifikát)
• Podozrenie z falzifikácie De Trinitate vyvoláva aj príliš veľká teologická evolučná vyspelosť a prepracovanosť o Božskej trojici tohto diela na tú dobu, učenie svojim rozsahom je totožné z moderným teologickým učením katolíckej cirkvi o Božskej trojici. Ani mladší a neskorší autori po Augustínovi nemali tak rozsiahle učenie o Trojici ako on.
• Iným neskorším cirkevným autorom bolo Augustínove učenie neznáme
• Ak by bolo Augustínove dielo pravé, tak nebolo by potrebných tak veľa koncilov na tému Božská trojica po jeho smrti.
• Príliš sebavedomé a agresívne prekrúcanie a dezinterpretácia Biblie v prospech Božskej trojice a v prospech Božstva Krista na tú dobu. Takáto argumentácia bola typická mnoho stoviek rokov po Augustínovej smrti. Napríklad prekrútenie významu Jánovho evanjelia argumentáciou Boh=Slovo=Kristus. Ja som presvedčený prvých kresťanov by ani vo sne nenapadlo pochopiť Jánove evanjelium prvú kapitolu ako dôkaz božstva Krista.
• Až provokatívne často a provokatívne podrobne sa v De Trinitate spomína téma Filioque a agilná argumentácia v prospech pohľadu katolíckej cirkvi na túto tému. Augustín by nemal dôvod túto tému tak podrobne rozoberať, pretože vtedy ešte konflikt medzi západnou a východnou cirkvou neexistoval. Naopak čo dáva zmysel v čase vrcholiaceho konfliktu medzi východnou a západnou cirkvou v 11. – 13. storočí vytroviť falzifikát Augustínovho diela v prospech katolíckeho teologického pohľadu na Filioque.
• Úloha vedcov, bádateľov, historikov je určiť najstarší rukopis De Trinitate a lepšie preskúmať či bolo učenie Augustína známe neskorším autorom.

Gregor Naziánsky pravdepodobne ako prvý evolučne vytvoril z Božskej Dvojice Božskú Trojicu. Gregor Naziánsky 329 – 389 po Nikejskom koncile ako prvý človek hovoril o Trojici spôsobom ktorý sa podobá súčasnej kresťanskej teológii. Niektorí cirkevní otcovia hovorili o Trojici aj pre Nikejským koncilom ale v úplne inom kontexte a význame, ktoré nemalo nič spoločné sú súčasným kresťanským učením o Trojici.

Pravdepodobne ale trvalo aj stovky rokov kým sa stalo učenie Gregora Naziánskeho známe pre celú cirkev.

Citujem Katechnizmus Katolíckej cirkvi:

Svätý Gregor Naziánsky, ktorého volajú aj „Teológ“, zveruje carihradským katechumenom toto zhrnutie trojičnej viery:

… hovorím, a vyznanie viery v Otca i Syna i Ducha Svätého. Dnes ti ju zverujem. S ňou ťa ponorím do očistnej vody a vyzdvihnem z nej. Dávam ti ju za spoločníčku a ochrankyňu celého života: jediné božstvo a moc, jestvujúce spoločne v Troch a obsahujúce Troch odlišným spôsobom: božstvo rovnakej podstaty alebo prirodzenosti, ktoré sa vznešenosťou nezväčšuje ani podriadenosťou nezmenšuje… Nekonečnú jednotu Troch nekonečných. Každý z nich je Boh, ak sa berie do úvahy osve…; a Boh sú títo Traja, ak sa berú do úvahy spolu… Len čo som si v duchu predstavil Jedného, hneď mi zažiarili Traja. Len čo začnem rozlišovať Troch, hneď som privedený k Jednému.“