Aké dopady by malo to, ak by cirkev prestala uznávať dedičný hriech? Prví kresťania v dedičný hriech neverili
Približne polovica učenia kresťanských cirkví vychádza priamo či nepriamo z dedičného hriechu. Takéto náboženstvo by bolo tak veľmi odlišné od súčasného učenia cirkvi, že by ich súčasní kresťania odmietali nazývať kresťanmi. Je to tragikomické ale súčasní kresťania by prvých kresťanov odmietali nazývať kresťanmi.
Uvediem sem aspoň drobnú ukážku toho čo všetko by musela cirkev zmeniť ak by prestala uznávať dedičný hriech:
- veriaci by cirkev v zásade prestali potrebovať a cirkev by sa stala zbytočná. Služby cirkvi by sa stali zbytočné. Cirkev by prestala byť existenčne dôležitá pre veriacich ako sprostredkovateľ spásy. Cirkev by stratila obrovskú moc nad životmi veriacich, čo by znášali kňazi, biskupi a pastori veľmi ťažko
- cirkev by sviatosť krstu úplne zrušila alebo by krst by znamenal len nejaký málo dôležitý módny doplnok. Súčasné učenie cirkvi hovorí, že krst je existenčne dôležitý pre spásu, je to minimálna podmienka pre spásu, inak budete pánbožkom vysmážaný v pekle na dobu neurčitú
- Koniec nedobrovoľného nanúteného krstenia sotva narodených detí. Koniec násilného nanucovania viery deťom. Cirkev ospravedlňuje nedobrovoľné krstenie sotva narodených detí tým, že ak by len tak náhodou dané dieťa zomrelo v mladom veku, aby chúďatko mohlo byť spasené a aby nebolo vysmážané v pekle na večné časy (naozaj niektoré deti zomrú aj pár mesiacov po narodení). Ak by ale cirkev odmietla dedičný hriech, tak daný človek bude spasený bez ohľadu na to či bude alebo nebude pokrstený
- Deti by sa až v dospelosti slobodne rozhodli či chcú alebo neuchú byť kresťanmi (prípadne či sa dajú alebo nedajú pokrstiť). Cirkev by sa musela naučiť rešpektovať slobodnú vôľu a dobrovoľne sa snažiť šíriť svoju vieru. S súčastnosti cirkev svoju vieru nedobrovoľne nanucuje deťom.
- Zmena svadobných obradov. Pri cirkevných svadobných obradoch manželský pár prisahá pred oltárom, že bude krstiť svoje deti a viesť ich ku kresťanstvu. Toto by sa muselo zrušiť. Ak ale neuznávame dedičný hriech, tak kresťanské náboženstvo nie je existenčne dôležité a neexistuje žiaden vážny dôvod nedobrovoľne nanucovať náboženské nezmysli deťom.
- Chodenie na omše, navštevovanie kostolov, náboženské zhromaždenia, Eucharistia, sviatosť oltárna by sa stali zbytočné a nepotrebné. To by kňazi a pastori znášali veľmi ťažko, že o ich služby nemá nikto záujem. Hlavný zmysel sviatosti oltárnej je očisťovanie od dedičného hriechu.
- Sviatosť pomazanie chorých by musela cirkev zrušiť a nemala by žiaden význam
- cirkev by musela zrušiť všetky evanjelizačné snahy, zrušenie tzv. misií. Cirkev v súčastnosti tvrdí, že evanjelizácia a nanucovanie svojej viery neveriacim je to pre nich existenčne dôležité, aby týchto ľud zachránili pred zatratením, zachránili pred večným vysmážaním v pekle. Ak ale neveríme na dedičný hriech, tak celá evanjelizácia je úplná zbytočnosť. Pôvodný biblický autor pod pojmom Evanjelium, hlásenie evanjelia myslel niečo úplne ako súčasní veriaci a myslel to v úplne inom kontexte. Evanjelium znamená radostná zvesť. Radostná zvesť zo zmŕtvychvstania Krista. Určite tým pôvodný biblický autor nemyslel nedobrovoľné, manipulatívne a dogmatické nanucovanie svojej viery.
- Kresťanstvo by sa muselo sta neporovnateľne viac liberálne a tolerantné ako je dnes. Kresťania by nepovažovali svoje náboženstvo za jedinú, neomylnú, správnu cestu. Museli by sa naučiť k láske tolerancii k iným náboženstvám a filozofiám. Napríklad meditáciu a jogu považujú súčasní kresťania za okultizmus a za rúhanie sa proti Bohu za čo budete spoľahlivo zatratený vysmážaný v pekle na večné časy. Súčasní kresťania majú nenávistný postoj k iným náboženstvám a filozofiám
História zavedenia Augustínovej herézy o dedičnom hriechu do cirkvi
Spor medzi Pelagiusom a Augustínom
Históriu píšu víťazi. Kým Pelagius tvrdil, že nie je potrebné krstiť malé deti, naopak Augustín prišiel s novinkou a novým vynálezom, že už čerstvo narodené dieťa má dedičný hriech preto ho treba povinne dať pokrstiť čo najskôr po narodení.
Augustín bol silným bojovníkom proti Pelagiusovi. Augustín bol v tejto dobe zrejme najviac vplyvným a najviac mocným biskupom v severnej Afrike a často zvolával koncily aby si tak presadil svoju moc. Augustín sa dokonca dostal do ostrého konfliktu s pápežom kvôli Pelagiusovi. Pápež chcel rehabilitovať Pelagiusa potom ako ho Augustín na koncile odsúdil. Po konflikte pápeža so severoafrickými biskupmi pápež ustúpil.
Na drobnej synode v roku 418, ktoré zvolal Augustín a ktorú nazval Augustín „koncil“, kde sa zúčastnilo zopár biskupov bol odsúdený Pelagius a zavedené novátorské učenie o dedičnom hriechu a o povinnom krstení malých detí.
Pelagius je cirkvou dodnes mylne označený za heretika, hoci skutočný heretik a kacír bol Augustín.
Pelagius naopak hlásal učenie ktoré bolo v tej dobe v cirkvi väčšinové a Augustínova novinka o dedičnom hriechu nebola vtedy v cirkvi vôbec známa.
Mocensky sa v cirkvi presadil tzv. augustinianizmus. Súčasní kresťania by sa nemali volať kresťania ale skôr augustiniani.
Súčasné kresťanstvo si neprávom pripisuje názov „kresťanstvo“ ale malo by sa premenovať na augustinianizmus.
Jeden z dôvodov prečo bol veľký konflikt medzi Augustínom a Pelagiusom bolo to, že Pelagius vyzýval cirkevnú elitu biskupov aby sa o svoje bohatstvo podelili z chudobnými a to mamonára Augustína zjavne veľmi nahnevalo.
Pelagius výslovne vyzýval bohatých kresťanov, aby sa podelili o svoj majetok s chudobnými. Augustín kritizoval Pelagiovu výzvu na prerozdelenie bohatstva.
He explicitly called on wealthy Christians to share their fortunes with the poor. (Augustine criticized Pelagius‘ call for wealth redistribution.)
Pápež Zosimus neskôr podporil Augustína a prehlásil, že urobí všetko pre čo najviac efektívne rozšírenie nového Augustínovho vynálezu o dedičnom hriechu (oprava: presnejšie jeho predchodca tak už urobil):
„Pelagianizmus“ bol neskôr odsúdený na koncile v Kartágu v roku 418, po ktorom Zosimus vydal Epistola tractoria, v ktorej exkomunikoval Pelagia aj Caelestia. [ 8 ] [ 27 ] obava, že pelagianizmus podkopáva úlohu duchovenstva a episkopátu .
Pelagianism was later condemned at the Council of Carthage in 418, after which Zosimus issued theEpistola tractoriaexcommunicating both Pelagius and Caelestius.[8][27] Concern that Pelagianism undermined the role of the clergy and episcopacy was specifically cited in the judgement.[28]
Bez pápežovej angažovanosti by sa Augustínove učenie o dedičnom hriechu určite nepresadilo.
Po zavedení učenia dedičného hriechu cirkev motivovala veriacich aby pravidelne chodili do kostola na omšu, kde jej veriaci dávali finančné dary a tiež katolícki kňazi a biskupi mali fantastický biznis na predávanie odpustkov.
A nešlo len o peniaze ale aj o pocit spoločenskej moci, moci nad veriacimi, o spoločenskú prestíž.
List pápeža Zosima, strojový preklad z latinčiny, z ktorého vyplýva, že pápež v cirkvi proaktívne podporil a šíril Augustínove učenie o dedičnom hriechu cez prostredníctvom listov a kníh:
„A hoci existujú aj niektoré ďalšie, na ktorých sa Cirkev všeobecne zhodla, na ktorých trvala a pod ktoré sa prihlásila pri odsúdení Pelagia, tieto boli proti nemu a jeho komplicom osobitne vyložené Apoštolskou stolicou na podnet najblahoslavenejšieho Aurelia, biskupa z Kartága, a Augustína, s dvestoštrnástimi ďalšími biskupmi, vyslobodené z jeho najskazenejších zmyslov, ospravedlnené a zverejnené po celom svete v mnohých listoch a knihách, a celá Cirkev sa dnes raduje, vyznáva, káže a drží sa a bude sa držať. Nech božská milosť ráči zachovať vaše otcovstvo a bratstvo vo všetkých veciach, ktoré sú s týmito v súlade, nepremožiteľné a nesmierne silné, a radujúce sa zo svojho vlastného úradu.“
List pápeža Zosima, ktorý zavádza novinku dedičný hriech do cirkvi
Po prvé. To znamená, že slobodná vôľa, ktorá bola zoslaná Adamovi zásluhou neposlušnosti, môže byť vyznaná ako obnovená a oslobodená skrze nášho Pána Ježiša Krista: medzitým v nádeji, ale potom v skutočnosti, ako hovorí apoštol: Lebo nádejou sme spasení (Rim 8,24). Aby sme však vždy potrebovali milosť všemohúceho Boha na každé dobré dielo, či už na myslenie, alebo na začatie, na konanie a na vytrvalé dokončenie, a aby sme vedeli, že nemôžeme urobiť vôbec nič dobré, či už na myslenie, alebo na vôľu, alebo na konanie.
Ďalšia možná interpretácia historických udalostí je to, že pápež ustúpil Augustínovým stúpencom a z dôvodu aby čisto z politicko mocenských dôvodov udržal cirkev jednotnú a nerozštiepenú, aj proti svojej vôli urobil politický kompromis a dal za pravdu Augustínovi. Môže to byť niečo veľmi podobné ako vidíme aj dnes v politike, kedy jednotivé politické strany musia urobiť extrémne bolestivé kompromisy aby vláda nepadla, aby sa udržali pri moci. Zavedenie novinky dedičného hriechu podporovalo v cirkvi pravdepodobne viac biskupov, hoci vytvorilo to v cirkvi rozdelenie a niektorí hrdinovia odvážlivci dokonca protestovali nahlas:
„Osemnásť talianskych biskupov vrátane Juliána z Eklanuprotestovalo proti odsúdeniu Pelagia a odmietlo nasledovať Zosimovu Epistola tractoria“, píše sa vo Wikipédii.
Dedičný hriech dával biskupom obrovskú moc nad veriacimi, takže pokušenie podporiť novinku dedičného hriechu bola pre nich lákavá.
Augustín bol vojnový zločinec
Dedičný hriech nie je jediná novinka ktorú Augustín zaviedol do cirkvi. Tou druhou novinkou bolo zavedenie násilia pre účel šírenia jedinej správnej katolíckej svojej viery inovercom. Augustín mal najväčší diel zodpovednosti za použitie násilia a zabíjania voči inovercom donatistom. Ukážkový príklad kresťanskej lásky. V tom čase mal Augustín aj obrovský politický vplyv v regióne. Modernou terminológiou by bol Augustín označený za vojnového zločinca a zločinca proti ľudskosti podobne ako Putin či Hitler.
Učenie dotatistov sa len nepatrne líšilo od oficiálnej vtedajšej katolíckej cirkvi a ekumenizmus s nimi bol možný. Augustínovo masakrovanie donatistov bolo motivované viac politicko-mocenskými pohnútkami ako teologickými spormi.
Vždy keď sa katolícka cirkev násilím a zločinom dopúšťala masakrov a násilia voči inovercom, pohanom, gnostikom a voči ďalším náboženským vyznávačom, tak sa odvolávala na Augustína.
Celá katolícka cirkev, celé kresťanstvo bolo postavené na zločine a zločincoch ako Augustín. Napríklad aj svätý Štefan bol vyhlásený za svätého len z dôvodu, že násilne a vraždami šíril kresťanstvo v Uhorsku. Príkladov by sa dalo uviesť veľké množstvo.
AI napísala k téme nasledovné
Polemika a politická dynamika
Spor medzi Augustínom a Pelagiom nebol len teologickou debatou, ale aj mocenským bojom, v ktorom hrali dôležitú úlohu cirkevné autority a cisárske dvory. [29] Pelagiovo učenie malo významnú podporu medzi rímskou elitou a asketikmi, ktorí verili v možnosť bezhriešneho života. [26, 27, 29]
Augustín a jeho spojenci viedli proti Pelagiovi aktívnu kampaň. Pelagius bol v Jeruzaleme obvinený z herézy, no prípad bol postúpený na posúdenie do Ríma. [22] Augustín presvedčil dve synody v severnej Afrike, aby odsúdili pelagianizmus, a ich výsledky čiastočne potvrdil pápež Innocent I. [22] Po Innocentovej smrti v roku 417 sa stal pápežom Zosimus, ktorý bol spočiatku naklonený Pelagiovi a Caelestiovi, jednému z jeho nasledovníkov. [30, 31] Zosimus dokonca pokarhal afrických biskupov za ich unáhlené kroky a vyhlásil Pelagia a Caelestia za pravoverných. [30, 31]
Africkí biskupi na čele s Augustínom však neustúpili a usporiadali v Kartágu v roku 418 ďalší koncil, na ktorom jednoznačne odsúdili Pelagia a jeho doktríny. [22, 26] Po tomto koncile pápež Zosimus zmenil názor a vydal dekrét Epistola Tractoria, ktorým Pelagia a Caelestia exkomunikoval. [31] Historici predpokladajú, že pápežovo rozhodnutie bolo ovplyvnené tlakom afrických biskupov a cisárskeho ediktu proti pelagianizmu, ktorý vydal cisár Honorius. [31]
Poznámka
Súčasné kresťanstvo by sa malo premenovať na inocentizmus alebo zosimizmus po pápežovi Inocentovi alebo Zosimovi, ktorí presadili a propagovali Augustínove herézy a navždy pred tým tolerantné kresťanstvo premenil na zotročujúcu ideológiu, ktorá hlása svoju nadradenosť.
Záverom
Dôvod prečo pápeži a cisár ustúpili Augustínovi bol zrejme ten, že chceli stabilitu v Rímskej ríši a nechceli ďalšie občianske náboženské vojny a občianke nepokoje. V samotnej cirkvi odpor biskupov voči Augustínovi nebol veľký, pretože cirkvi dávalo učenie o dedičnom hriechu obrovskú moc a moc je najsilnejšia droga.
Celá debata | RSS tejto debaty